ON KAŽDÚ RATOLESŤ, KTORÁ PRINÁŠA OVOCIE, ČISTÍ
(z príhovoru pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu)

            Tieto slová evanjelia, ktorými Ježiš prirovnáva náš vzťah k Bohu k viniču a ratolesti, hovoria o tom, že ak je ratolesť živá a rastie, treba ju neustále orezávať. Orezanie nie je teda nepriateľským aktom voči ratolesti – vinohradník od nej očakáva veľa, vie, že môže prinášať ovocie, má k ratolesti dôveru. Toto pozorujeme aj na poli duchovnom. Keď Boh zasiahne do nášho života krížom, nechce tým povedať, že je s nami pohnevaný.
            My sa ale pýtame: „Prečo?“ Prečo nám Boh spôsobuje svojím orezávaním bolesť a plač? Je to pre jeden dôležitý dôvod: ak by ratolesť neočistil, sila viniča by sa rozptýlila a tak by sa nedorobilo kvalitné víno. Možno by vinič zarodil aj viac strapcov hrozna, ale víno z neho by nikdy nebolo kvalitné. A vieme, že ak by vinica dlhší čas ostala bez orezania, dokonca by spustla a produkovala len listy a plané hrozno.
            To isté pozorujeme aj v našom živote. Žiť znamená vyberať si a vyberať si znamená odriekať si. Človek, ktorý chce robiť v živote veľa vecí - ktorý pestuje veľa záujmov, koníčkov – ten sa v nich rozplynie. Nevynikne v ničom. Treba mať odvahu urobiť výber, čiže nechať padnúť nejaké druhotné záujmy a koncentrovať sa na primárne. Treba očistiť, orezať!
            Toto ešte viac platí v duchovnom živote. Cesta k Bohu – teda cesta k svätosti – sa podobá na sochárstvo. Leonardo da Vinci hovoril o sochárstve ako o „umení odstraňovať“. Všetky ostatné umenia sú vkladaním niečoho na niečo: farby na plátno v maliarstve, kameňa na kameň v architektúre, noty na notu v hudbe. Iba sochárstvo pozostáva v odstraňovaní. Odstraňovať kúsky mramoru, ktoré príliš vyčnievajú na postave, ktorú má sochár vo svojej predstave. Aj kresťanská dokonalosť sa dosahuje týmto spôsobom – odstraňovaním, padaním nepotrebných častí – teda túžob, ambícií, plánov a telesných sklonov, ktoré sa rozplývajú do celých nás a nedovolia nám nič dotiahnuť do konca.
            Hovorí sa, že v jeden deň, keď sa prechádzal Michelangelo po záhrade vo Florencii, videl v jednom kúte kus mramoru, ktorý vyčnieval zo zeme. Bol napoly zakrytý trávou a blatom. Náhle sa zastavil, akoby niekoho uvidel a obrátiac sa na priateľov, ktorí boli s ním, prehlásil: „V tomto kuse mramoru je ukrytý anjel, musím ho vytiahnuť von!“ A vystrojený dlátom začal ten kus mramoru otesávať, kým sa postava anjela nevynorila aj pred očami ostatných.
            Aj Boh na nás pozerá podobne – ako na kusy neotesaného kameňa a hovorí si: „Tam vnútri, v ňom, je ukrytá nová a pekná bytosť – a čo viac – je v ňom ukrytý obraz môjho Syna Ježiša, chcem ho vytiahnuť von!“ A teda, čo robí? Vezme dláto, ktorým je kríž a začína na nás pracovať. Zoberie nožnice orezávača a začne nás orezávať.
            Naše kríže nám Boh ponúka na naše očistenie. A pomáha nám nepremárniť ich.